Dcéry vetra (Tamara McKinley)

V poslednom čase mám akési šťastie na romány, ktoré sa odohrávajú v Austrálii. Toto prostredie je aj v románe Dcéry vetra, do ktorého som sa po dlhšom čase na poličke pustila. Autorka Tamara McKinley má k tejto krajine veľmi blízko. Mňa zaujala nielen anotácia, ale aj prekrásna obálka.

Mladá veterinárka Claire sa vracia zo Sydney na návštevu svojej rodiny do vnútrozemia Austrálie. Návrat domov pre ňu vôbec nie je jednoduchý. Rodinné vzťahy sú mimoriadne komplikované a napäté. Jej rázna teta Aurélia však trvá na tom, že všetko treba napraviť a pochovať duchov minulosti. A tak sa Clairina matka Ellie vracia po mnohých rokoch k zničujúcim spomienkam, ktoré majú vplyv na súčasnú (nielen) rodinnú situáciu. Podarí sa Ellie urovnať spory v rodine a nebude mať pravda práve opačný efekt?

Túto knihu som odkladala veľmi dlho. Trochu som tušila, že sa ňou neprelúskam za pár večerov. Bola to nakoniec pravda. Do knihy som sa začítavala o čosi dlhšie. Autorka nešetrila opismi horúcej prašnej červenej krajiny ani opismi postáv. Keď som sa však naladila a povedala som si, že nejde o knihu na jedno zhltnutie, čítanie začalo byť pôžitkom.

Aureliin vzdych bol ozvenou vzdychu z minulosti. Už sa naučila, že príliš ľúbiť môže byť slabosťou. Slabosťou, ktorá sa prejaví, až keď človek o tú lásku príde.
(str.154)

Práve vďaka tomu, ako autorka predstavila čitateľovi vnútrozemie Austrálie, máte pocit, že ste tam spolu s postavami. Občas som takmer cítila červený prach v očiach. Cítila som horúčavu a suchú zem. Tak isto som spolu s Ellie či Aureliou prežívala obdobie dažďov. Autorka veľmi šikovne prechádzala v príbehu zo súčasnosti do minulosti. Niekedy som sa na chvíľu musela pozastaviť, aby som si uvedomila, v ktorom období sa nachádzam. Jedna vec ma pri knihe veľmi rušila. Boli to zdrobneniny, ktorých sa tu nachádza na môj vkus príliš veľa. Netuším, či ide o úmysel prekladateľky, alebo ich používala samotná autorka. Slová ako “rôčky, koník či peniažky” mi postupne začali prekážať.

Aj keď bol pre mňa začiatok zdĺhavý, postupne som bola čoraz zvedavejšia, aké temné tajomstvo visí nad touto rodinou. A práve vďaka tomu som knihou začala doslova žiť. Spolu s postavami som prežívala ich veľké straty, ich nádej, že bude všetko lepšie a odholenie čeliť neľahkému životu na farme vo vnútrozemí. Záver knihy mi doslova zlomil srdce. Plakala som dojatím aj smútkom. A chcela som viac. Viac kapitol v knihe a jednoducho pokračovať spolu s hrdinkami.

Dcéry vetra sú ideálnou knihou na dlhšie jesenné a zimné čítanie. Je to kniha, ktorá vás vezme do austrálskeho vnútrozemia a vy začnete mať pocit, že tam spolu s hrdinkami patríte. Na túto knihu musíte mať čas a pokoj. Oplatí sa však po nej siahnuť. Jej záver rozhodne zlomí srdce nejednej čitateľke. Tak ako mne. Pre mňa je táto kniha, aj napriek ťažšiemu začítaniu sa, skvelým románom.