Na knihu s názvom Na konci samoty som čítala rôzne názory a tak mi nedalo a chcela som si ju prečítať sama.
Kniha sa mi čítala ľahko. A aj napriek hlbokým myšlienkam bola písaná s ľahkosťou.
V poslednom čase mám akési “šťastie” na smutné knihy. Táto nebola výnimkou. Príbeh rozpráva Jules, ktorý v mladom veku prišiel o rodičov. On a jeho súrodenci sa s touto stratou vyrovnali každý po svojom.
Podstatnú časť príbehu tvorí aj láska. Aké trápenie nám spôsobí to, že niekomu nepovieme, čo cítime.
Od narodenia sme na Titanicu. Nedá sa na tom nič zmeniť. Môžeme si iba vybrať, či budeme vrieskajúc v panike pobiehať dokola, alebo budeme ako hudobníci, ktorí udatne a dôstojne hrajú ďalej aj napriek tomu, že sa loď potápa.
Kniha je veľmi melancholická. Ale takým príjemným spôsobom. Ťažko sa mi opisuje pocit, ktorý mám po prečítaní. Priznám sa, že som pri nej aj plakala. V niektorých momentoch mi pripomínala knihu Stratené svetlo.
Vďaka tomuto príbehu si začnete viac užívať chvíle so svojími najbližšími a možno si aj užívať život trochu iným spôsobom ako doteraz.
Knihu odporúčam na oddychové čítanie, ktoré vás však prinúti aj premýšľať a zamyslieť sa.
Titul: Na konci samoty
Originálny názov: Vom Ende der Einsamkeit
Autor: Benedict Wells
Počet strán: 312
Rok vydania: 2017
Vydavateľstvo: Plus
Drominička Číta 
Spätné upozornenie: Tvrdá krajina (Benedict Wells) – Drominička Číta