Poslední svedkovia (Svetlana Alexijevič)

“Po vojne otec umrel na vojnu. Na rany. “

Svetlana Alexijevič je laureátka Nobelovej ceny za literatúru v roku 2015, ktorá ju dostala právom. Knihy v jej podaní sa vám dostanú pod kožu. Ak som si myslela, že kniha Černobyľská modlitba bola jedna z najťažších, čo som čítala, tak to bol omyl. Po veľmi dlhom odhodlávaní som sa rozhodla pre knihu Poslední svedkovia. Vedela som, že kniha v sebe ukrýva ťažké osudy. Preto trvalo hodnú chvíľu, kým som ju predsa len vzala do rúk a začítala sa.

Bola som celkom malá, ale mám pocit, že som si uvedomovala, že ho (otca) vidím naposledy. Že sa nikdy viac nestretneme. Bola som celkom… celkom malá… (Žeňa, 6 rokov).

Tak ako aj Černobyľská modlitba, aj Poslední svedkovia sú vystavaní na príbehoch. Príbehoch ľudí, ktorí prežili druhú svetovú vojnu ako deti. Vek sa pohybuje od 2 až po 15 rokov. Pokiaľ si poviete, ako si dieťa môže pamätať vojnu, keď malo napríklad päť rokov, tak budete prekvapený. A môžete si byť istý, že ani jeden z tých, čo príbeh rozprávajú, si nedomýšľajú. Veľa faktov sa totiž v príbehoch opakuje. Väčšina si spomína na čierne nebo. Nebo plné nemeckých lietadiel, ktoré bombardujú a strieľajú nevinných ľudí. Veľa z nich spomína na to, ako Nemci prišli do domu a vystrieľali celú rodinu. Bez mihnutia oka. Bez náznaku ľútosti. Naopak. S iskrou v oku a v nechutnom užívaní si svojej moci. Veľa z nich má v spomienkach to, ako ich mestá a dediny vypálili. Čiernota nebola iba na oblohe, ale všade naokolo. Popol tam, kde kedysi spávali a hrali sa. Ohorení ľudia, ktorých poznali.

Tie obrázky, tie ohne. Moje bohatstvo. Som bohatý tým, čo som zažil… (Vasia, 4 roky).

Výpovede preživších vás skutočne chytia za srdce. Veď si predstavte, ako rýchlo museli tieto deti dospieť. Vo väčšine prípadov si svoje detstvo ani nestihli užiť. Nestihli vyrásť a už museli čeliť vojne. Vojna. To slovo, ktoré im predtým nenaháňalo strach. Dokonca sa hrali na vojakov. Lenže keď ju videli na vlastné oči, ich pohľad na ňu sa zmenil. Pre nich nebolo nič zvláštne vidieť zomierať človeka. Ako sa s tým dá žiť? Ako dokáže dieťa žiť s vedomím, že videlo umierať svoju matku? Malého bračeka či sestričku?

Cez vojnu sa nám všetko, čo bolo pred vojnou, zdalo ako najkrajšie na svete. Tak to vo mne ostalo už navždy. Až dodnes. (Raja, 14 rokov).

Takmer všetky deti boli v tom čase chudobné. Už pred vojnou prežívali ťažké obdobie. Nemali veľa jedla, ale mali aspoň niečo a hlavne mali svoju rodinu a strechu nad hlavou. Počas bombardovania a vypaľovania mnohé z nich prišli o rodičov a domov. Dostali sa do detských domov. Každé jedno dieťa dúfalo, že raz príde mamička a vezme si ich odtiaľ preč. Väčšine z nich sa toľkého šťastia nedostalo. Dokonca aj keď vedeli, že ich rodičov už niet, nechceli si to pripustiť. Jednoducho stále čakali.

Dlho som nerástla… Všetci v detskom domove sme rástli zle. Myslím, že asi zo smútku. Nerástli sme, lebo sme počuli málo láskavých slov. Nerástli sme bez mám… (Mária, 7 rokov).

Výpovede týchto ľudí sú nesmierne dôležité. Ak by ktokoľvek chcel spochybniť hrôzy vojny, tak si môže prečítať toto dielo. Osudy, ktoré sa ukrývajú v tejto knihe by si mal prečítať každý. Ale som presvedčená, že nie každý to zvládne. Ani zďaleka to nie je ľahké čítanie. Pre mňa to bolo jedno z najťažších čítaní, aké som mala v rukách. Pri Černobyľskej modlitbe si človek aspoň mohol povedať, že to bola katastrofa, ktorá nebola úmyselná. Pri tejto knihe je úmysel jasný a o to horšie sú pocity pri čítaní. Toľko krutosti, toľko beznádeje a toľko ťažkých osudov. A to je len hŕstka výpovedí.

Musíme čítať takéto knihy. To nie je román, ktorý je inšpirovaný vojnou. Toto je vojna. Takto ju vnímali deti. A ich vnímanie je mnohokrát iné ako dospelých ľudí. Prosím, prečítajte si túto knihu. Aby sme sa poučili. Aby sa vo svete nezopakovala rovnaká chyba. Aby sa nezabudlo.

Prvá odišla naša obdivuhodná mama, potom sa za ňou pobral aj náš tatko. A my sme pocítili… odrazu sme si uvedomili, že sme posledné. Nami to končí… My sme poslední svedkovia. Naša doba končí. Musíme rozprávať… Naše slová budú posledné… (Vaľa, 12 rokov).