Najjasnejší súmrak (Aly Martinezová)

„Prešli sme si peklom. Ak si niekto zaslúži šťastný koniec, tak sme to my dvaja.“

Keď som čítala v januári knihu Najtemnejší úsvit od Aly Martinezovej, netušila som, že ide o knihu na pokračovanie. A keby som vedela, aká bude skvelá a s akým otvoreným koncom, zrejme by som počkala s čítaním, kým by nevyšiel druhý diel. Ale knihu som prečítala a tak som nedočkavo čakala na pokračovanie. Najjasnejší súmrak vyšiel nedávno a ja som ho „zhltla“ za jeden deň.

Tentokrát vám miesto môjho obsahu pripájam anotáciu z knihy. Bojím sa, že by som prezradila priveľa a to by bola škoda.

Pred desiatimi rokmi uniesli študentke medicíny Charlotte syna. Stačila vtedy chvíľka nepozornosti a dieťa zmizlo bez stopy. Po zdĺhavom, bezvýslednom vyšetrovaní nastane v prípade zvrat a Charlotte sa dozvedá vymodlenú pravdu. Jej milovaný Lucas žije. A stojí hneď vedľa nej. Celé roky sa vyhýbala deťom, nielen v súkromí, ale aj vo svojej pneumologickej ambulancii, a tak sa nezblížila ani s Travisom, so synom svojho milovaného Portera, prvého muža, ktorého si po dlhom čase pustila k telu. A práve Travis je jej stratené dieťa. Chlapec pravú mamu odmieta. Miluje rodinu, v ktorej vyrastal, nie cudziu ženu. Charlotte puká srdce. Najhorší je však strach, že svojho synčeka pre vážnu chorobu opäť stratí. Tentoraz navždy.

Keď som druhý diel začínala čítať s odstupom niekoľkých mesiacov mala som obavu, či som nezabudla na postavy a niektoré situácie a bude mi kniha dávať zmysel. Našťastie sa nič také nestalo a do príbehu som sa dostala hneď prvou kapitolou. Hoci na niektoré vedľajšie postavy som pozabudla, ale vcelku rýchlo som si ich do príbehu zaradila.

„Ona ťa miluje?“

Uškrnul som sa: „No, Charlotte práve predstiera, že ma nemiluje.“ Šibalsky som naňho žmurkol: „Povedzme si však pravdu. Obidvaja vieme, že ma miluje… veď sa na mňa pozri. Je možné ma nemilovať?“

Príbeh pokračoval presne tam, kde skončil v prvej knihe a bol napísaný presne tak chytľavo ako prvá kniha. Ani tentokrát som sa počas čítania nevyhla všetkým emóciám. Dramatické scény, množstvo napätia aj strachu. A takisto aj nespútaná vášeň, láska, nádej a v neposlednom rade odhodlanie. Toto všetko v knihe nájdete. Navyše so štipkou humoru, ktorý v prvej knihe dominoval o niečo viac.

Všetko, čo sa v knihe dialo, som prežívala spolu so Charlotte. Nájsť svoje dieťa po desiatich rokoch musí byť neuveriteľné, ale aj náročné. Neviem si ani len predstaviť, ako si získať dôveru a lásku od dieťaťa, ktoré vás ani nepozná. Počas čítania som si poplakala aj som sa zasmiala a nie raz som si zanadávala. Jednoducho, skvelé čítanie.

Pokiaľ ste čítali prvý diel, tak zrejme túto recenziu ani nepotrebujete, lebo ste určite knihu prečítali hneď, ako to bolo možné. Ak však hľadáte skvelé čítanie, pri ktorom si oddýchnete, ale zároveň sa nebudete nudiť, tak rozhodne odporúčam. Každému, kto ide ešte len čítať Najtemnejší úsvit v dobrom závidím, že môže s ľahkosťou pokračovať knihou Najjasnejší súmrak. Hoci aj to čakanie malo svoje čaro.