999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu (Heather Dune Macadam)

Vydavateľstvo Ikar prináša na knižný trh titul, ktorý by si mal prečítať každý. 999 Neobyčajné ženy z prvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu napísala Heather Dune Macadam, ktorá aktívne vystupuje proti popieraniu holokaustu. Je režisérkou rovnomenného dokumentu a som rada, že sa autorka rozhodla aj pre napísanie knihy.

Kníh o holokauste mám už prečítaných veľmi veľa. Niektoré sú spracované lepšie, iné sú o niečo slabšie. Sú knihy, ktoré sú fikcia alebo sú len inšpirované udalosťami. Ja mám radšej tie, ktoré sú faktografické a ide o skutočné príbehy a výpovede preživších. Práve táto kniha je jednou z nich.

Autorka sa venuje prvému ženskému transportu židov z Popradu do Osvienčimu. Pracuje s výpoveďami žien, ktoré prežili. Skúma dokumenty a snaží sa prepojiť výpovede a časový sled. Kniha je rozdelená na tri časti. V prvej z nich opisuje autorka život žien z transportu pred ich odchodom. Všetky boli mladé, slobodné a plné snov a plánov. Prečítate si o tom, ako sa dozvedeli, že mladé slobodné ženy pôjdu pracovať. Ako verili, že naozaj ich berú preč iba na tri mesiace do fabriky na topánky. Niektoré dievčatá sa so svojimi blízkymi ani nerozlúčili, lebo si mysleli, že sa vrátia hneď domov. Vybavovali si výnimky, ale tie prišli žiaľ neskoro.

„Zrevala som tak hlasno, že sa takmer otvorili nebesá. Moji rodičia a mladší súrodenci boli na ceste do plynových komôr,“ vraví Helena. „No aspoň po hodine alebo dvoch už nebudú trpieť. V takejto situácii bola smrť niekedy najlepším východiskom.“ (str.211)

Druhá časť je venovaná príchodu a pobytu v koncentračnom tábore v Osvienčime. Krutá realita, ktorá ich šokovala. Dievčatá na začiatku ešte stále verili, že si odpracujú tri mesiace a vrátia sa domov. Ani len netušili, že niektoré z nich budú v otroctve viac ako tri roky. Tri roky bez jedla, bez hygieny, bez najbližších. Krutosť, ktorú zažívali dennodenne sa nedá ani opísať. Niektoré preživšie sa rozprávaniu o pobyte v tábore vyhýbajú. Našli sa však aj ženy, ktoré sa rozhodli prehovoriť a ukázať svetu, ako to naozaj bolo. O to viac ma mrzí, že v dnešnej dobe si niekto dovolí tvrdiť, že sa to nestalo. Pritom sa stačí pozrieť na predlaktie ľudí, ktorí tam boli.

„Prisahám,“ povedal istý esesák Linde a ďalším väzenkyniam, „že pre vás existuje jediná cesta k slobode – cez komín.“ (str.355)

Posledná časť opisuje ich odchod z tábora. Ten mnohí poznáme pod názvom Pochod smrti. Väzni sa plahočili v ukrutnej zime pešo niekoľko dní. Putovali z Osvienčimu do iných táborov, ktoré boli preplnené a podmienky v nich boli niekedy ešte horšie ako v Auschwitzi. Koľko žien z prvého transportu vydržalo až do oslobodenia? Určite nie toľko, koľko ich 24. marca 1942 nastúpilo do dobytčích vagónov. Ako sa zaradili do bežného života? Dá sa to vôbec? A ako ich traumatická minulosť ovplyvní ich potomkov?

Neverím, že Boh mal niečo do činenia s holokaustom. Neverím, že Boh ako osoba existuje. Ale verím v preživších. (str. 284)

Táto kniha ma výborné spracovanie. Výpovede preživších a aj všetky dokumenty, ktoré autorka zozbierala vytvárajú celok, ktorý by si mal prečítať každý. Kniha je doplnená o fotografie aj rôzne dokumenty. Nechýbajú mapy pre lepšiu predstavu toho, čo čítate. Mňa obzvlášť zaujala kapitola, ktorá sa venuje číslam a astrológii. Bol počet žien v transporte 999 zámerom alebo náhoda? Prečo ich nebolo 1000?

„Mengele bol fešák, až sa človeku nechcelo veriť, že je schopný takých príšerných vecí,“ vraví Eta Zimmerspitzová (väz. č. 1956). (str.313)

Kniha o prvom ženskom židovskom transporte zo Slovenska je jedna z najlepšie spracovaných spomedzi tých, ktoré som čítala. Pre mňa ako ženu to bolo zrejme ešte silnejšie a emotívnejšie čítanie. Knihu som si musela dávkovať, pretože som každú kapitolu musela v sebe spracovať. Ešte viac emócií a pre mňa aj sĺz do čítania vniesli výpovede žien, ktoré toto peklo prežili. Neviem si ani len predstaviť, ako niečo také dokázali zdolať. Patrí im obrovská vďaka, že o tom dokázali hovoriť a že si to všetko cez ich výpovede pripomíname. Pretože holokaust sa stal a my nesmieme zabudnúť. A hlavne nemôžeme dovoliť, aby sa niečo podobné zopakovalo. Ak sa cítite na čítanie tejto ťažkej a silnej témy, tak túto knihu rozhodne odporúčam.