Hana (Alena Mornštajnová)

Knihu Hana som mala kúpenú už takmer dva roky v čítačke. Vedela som, že je dobrá, lebo negatívne recenzie som nikde nečítala. Jediný problém, ktorý ma odrádzal knihu čítať, bol český jazyk. Tak som čítanie odkladala a čítala radšej v slovenčine iné knihy. Nakoniec som sa predsa len donútila a vôbec neľutujem. Už rozumiem, prečo je Alena Mornštajnová tak chválená česká autorka.

Mira je deväťročná školáčka, ktorá sa v zime roku 1954 rozhodne ísť k rieke, aj napriek zákazu rodičov. Nešťastnou náhodou spadne do ľadovej vody a doma ju čaká trest. Ten spočíva v tom, že pri oslave tridsiatych narodením svojej matky nedostane svoj obľúbený zákusok. Ani vo sne by jej nenapadlo, že práve jej nerozvážnosť jej zachráni život a život zmení naruby. Po rodinnej tragédií sa ocitne u svojej čudáckej tety Hany. Podarí sa Mire preniknúť do srdca zatrpknutej tety?

O minulosti musíme vědět co nejvíc, abysme neopakovali stále stejné chyby. Jednotlivé události spolu vždycky nějak souvisí, zapadají do sebe a vyúsťují v další dění. Jen pochopení souvislostí je cestou, jak se může lidstvo pohnout doprědu.

Som známa tým, že naozaj nerada čítam knihy v inom jazyku, ako je môj rodný. V tomto prípade som nesmierne rada, že som vyšla zo svojej komfortnej zóny. Český jazyk mi je blízky, ale aj tak som sa musela trochu viac sústrediť. Autorka ma však vtiahla do deja hneď v prvých stranách a prepracovanosť príbehu mi vyrazila dych.

Kniha je rozdelená na niekoľko častí. Niektoré úseky rozpráva Mira, ten najťažší je v podaní samotnej Hany. Spoznávate históriu rodiny, postupne sa odhaľujúce súvislosti a stále viac ste zvedavý, čo sa stalo a stane.

„Hitler dostal, co chtěl, a teď už snad dá pokoj,“ odpovídala, když ji otec přesvědčoval, aby přece jenom s děvčaty odcestovala. „Zapomínaš,“ říkal jí, „že když hodíš žebravému psu kolečko salámu, nedá pokoj, dokud nedostane další a další.“

Príbeh, ktorý vychádza zo skutočných udalosti, sa mi ihneď dostal pod kožu. O to viac, že čítame aj o období druhej svetovej vojny. Ti najväčšie hrôzy rozpovedala práve Hana. Tá sa viní za smrť svojich blízkych. V jednom momente som Hanou opovrhovala za jej nerozvážnosť a za jej sebeckosť. Postupne mi jej bolo nesmierne ľúto. Hlavne preto, že jej trestom bolo žiť s týmto vedomím.

Príbeh je plný utrpenia, nenaplnenej lásky, zrady. Nechýba však ani odhodlanie zlepšiť svoj život pre niekoho iného. Nejeden raz som mala oči plné sĺz. Najviac ma dojala scéna, keď sa Mira spýtala svojej tety, čo znamená byť Žid a ona jej iba ukázala vytetované číslo na svojom predlaktí. To bol pre mňa najsilnejší moment.

Radili mi, že mám zapomenout, protože nechtěli slyšet to, co bych mohla vyprávět. Báli se zbytečně. Zapomenout jsem nemohla, vzpomínky mám vytetované v hlavě navždy jako číslo na levém prědloktí. Mluvit o nich bych ale nedokázala.

Som si istá, že túto knihu už čítalo veľa z vás. Pokiaľ ešte nie, tak prosím neváhajte. Ja teraz ľutujem, že som sa neodhodlala k čítaniu oveľa skôr. Úžasne napísaný román, podľa ktorého si viem predstaviť veľmi kvalitný film. Teraz viem, že nepotrvá dlho a pustím sa aj do ďalších kníh tejto uznávanej českej autorky.